Povodeň očami žiakov: A predsa je voda pánom...

Dedo aké si mal pocity keď si sa dozvedel o povodni ?

Pocity boli strašne zmiešané, lebo nikto nevedel, aká bude povodeň. Nevedeli sme, aká bude voda, koľko bude povodeň trvať. Keď pretrhlo hrádzu v Patinciach, bol som uvoľnený zo zamestnania (pracoval som na okresnom výbore telesnej výchovy v Komárne) na pomoc postihnutému Kolárovu, kde som mal aj trvalé bydlisko. Povodňový štáb , ktorý riadila armáda a zástupcovia miestneho národného výboru, ma zaradil ako člena evakuácie obyvateľov Kolárova, ktorí museli pre povodeň opustiť svoje domovy. Mesto Brno nám pristavilo asi 30 autobusov, ktorými sme evakuáciu obyvateľstva zabezpečili. Na začiatku sme evakuovali hlavne deti a starších ľudí  do internátov a kultúrnych domov v Galante, Seredi a na vysokoškolské internáty v Nitre. S poslednou skupinou evakuantov som išiel do Nitry predvečer, keď pretrhlo hrádzu (provizórnu pre ochranu Kolárova). Na druhý deň, keď som sa z Nitry vrátil asi okolo obeda, časť Kolárova už bola pod vodou, hlavne nižšie časti Kolárova. Voda dosiahla veľmi vysokú výšku, v niektorých častiach, napr. na futbalovom ihrisku boli futbalové brány pod vodou (výška brány 2,44 m). Žiaľ aj tam, kde sme bývali, na ulici Kapitána Nálepku (terajšia Orechová), dosiahla výška vody 100-120 cm. Aj dom, v ktorom sme bývali sa zrútil.

Dedo a ako si pomáhal mestu?

Hlavne evakuáciou. A po povodni zabezpečovaním  rozdeľovania stavebného materiálu, ktorý prichádzal železničnou dopravou na stanicu v Kolárove. Po čiastočnom zlepšení situácie som aktívne pomáhal pri znovu oživení športovej činnosti, hlavne futbalového oddielu. Za túto pomoc som dostal čestné uznanie západoslovenského krajského národného výboru.

Daniel Bagita, 13 rokov, ZŠ J. A. Komenského, Kolárovo